O výslovnosti

    Keď sa púšťame do štúdia cudzieho jazyka, ktorý je z fonologického hľadiska komplikovanejší ako ten náš, je to väčšinou s výslovnosťou poriadna sranda.

Ako základný študijný materiál sme mali na vysokej škole Portugalštinu pro samouky (Marie Havlíková a Jaroslava Jindrová), iné učebnice vtedy neexistovali. Zakúpila ju som si ju samozrejme aj s kazetou a najprv som si tú portugalčinu vypočula. A povedala som si: ja sa tento jazyk v živote nenaučím...!

Po prvé, na rozdiel od spisovnej slovenčiny (či češtiny) v portugalčine nie je prízvuk  systematicky na prvej slabike slova, je väčšinou na poslednej alebo predposlednej slabike, čo jej dá ten "spevavý" šarm, typický pre románske jazyky (hoci menej výrazný ako napr. v taliančine).

Po druhé, ak porovnáme samohláskový systém portugalčiny a slovenčiny, zistíme, že portugalský systém je bohatší: my máme samohlások 5 (počítam len krátke, nepočítam medzi ne ä), európska portugalčina má len ústnych samohlások 9 (nehovoriac o nosových, ktoré my Slovania nepoznáme, s výnimkou poľštiny).

Najviac úsilia som  usela vynaložiť s tzv. zatvorenými samohláskami, na ktoré slovenské uši nie sú zvyknuté. Avšak opozícia medzi otvorenými a zatvorenými samohláskami nezodpovedá rozdielu medzi dlhými a krátkymi samohláskami v slovenčine! Dlho mi trvalo, než som sa ich naučila správne vyslovovať a priznám sa, že ak sa nesústredím alebo ak potrebujem niečo veľmi rýchlo povedať, vyslovujem ich ako otvorené. Zo skúseností počas študijných pobytov v kozmopolitnom prostredí na portugalských univerzitách viem, že väčšina cudzincov rozdiel medzi otvorenými a zatvorenými samohláskami nerešpektuje. Výnimkou sú azda Rumuni, v rumunčine totiž existuje napr. zatvorené a.

Fonologické pravidlá každého jazyka treba dodržiavať, no pravdou je, že neutralizácia stupňa otvorenosti-zatvorenosti samohlások nie je vo väčšine situácií prekážkou na efektívnu medziľudskú komunikáciu. (Významu sa dovtípime samozrejme vďaka kontextu.) Zatvorené samohlásky sú síce fonémy, t. j. hlásky s dištinktívnou schopnosťou, meniacou význam slova v prípade zámeny s otvorenou fonémou:

só s otvoreným "o" (sám) neznamená to, čo

sou so zatvoreným "o" (ja som).

Sou eslovaca (som Slovenka) vyslovené s otvoreným "o" by nikto neinterpretoval ako só eslovaca, nemalo by to ani zmysel. Vete Sou de Lisboa vyslovenej so slovenským "o" v sou a s otvorenými "o" a "a" v Lisboa by Portugalci samozrejme porozumeli, no ihneď by vás odhalili ako cudzinca (napr. Španiela, v španielčine zatvorené samohlásky nie sú).

Na perfektnú asimiláciu portugalského prízvuku, súčasťou ktorého sú práve zatvorené samohlásky, je potrebných preto určite niekoľko rokov.

Až po prvom lingvistickom kúpeli v Portugalsku som si napríklad uvedomila, že "e" sa nie vždy vyslovuje ako e, či už v jej otvorenej alebo zatvorenej variante.

Na začiatku slova (nie však pred nosovkami) sa často vyslovuje ako [i], napr. evento [iventu], takisto v skupine ea : real [rial], pred "lhe" a "nh" sa vyslovuje ako  zatvorené a, espelho [špaľu], a pred "s" na začiatku slova sa vôbec nevyslovuje: estou [što]. Darmo som si naštudovala pravidlá v učebnici, to sa človek naučí až v praxi.

Ďalším tvrdým orieškom sú nosové samohlásky a dvojhlásky. Na začiatku štúdia sme mnohí vyslovovali nosovky... cez ústnu dutinu, a nie nosovú, napr. mão ako [mau], bom ako [boM], a pod.