UA-176181051-1

O výslovnosti

23.03.2018

    Keď sa púšťame do štúdia cudzieho jazyka, ktorý je z fonologického hľadiska komplikovanejší ako ten náš, je to väčšinou s výslovnosťou poriadna sranda.

Ako základný študijný materiál sme mali na vysokej škole Portugalštinu pro samouky (Marie Havlíková a Jaroslava Jindrová), iné učebnice vtedy neexistovali. Zakúpila ju som si ju samozrejme aj s kazetou a najprv som si tú portugalčinu vypočula. A povedala som si: ja sa tento jazyk v živote nenaučím...!

Po prvé, na rozdiel od spisovnej slovenčiny (či češtiny) v portugalčine nie je prízvuk  systematicky na prvej slabike slova, je väčšinou na poslednej alebo predposlednej slabike, čo jej dá ten "spevavý" šarm, typický pre románske jazyky (hoci menej výrazný ako napr. v taliančine).

Po druhé, ak porovnáme samohláskový systém portugalčiny a slovenčiny, zistíme, že portugalský systém je bohatší: my máme samohlások 5 (počítam len krátke, nepočítam medzi ne ä), európska portugalčina má len ústnych samohlások 9 (nehovoriac o nosových, ktoré my Slovania nepoznáme, s výnimkou poľštiny).

Najviac úsilia som  usela vynaložiť s tzv. zatvorenými samohláskami, na ktoré slovenské uši nie sú zvyknuté. Avšak opozícia medzi otvorenými a zatvorenými samohláskami nezodpovedá rozdielu medzi dlhými a krátkymi samohláskami v slovenčine! Dlho mi trvalo, než som sa ich naučila správne vyslovovať a priznám sa, že ak sa nesústredím alebo ak potrebujem niečo veľmi rýchlo povedať, vyslovujem ich ako otvorené. Zo skúseností počas študijných pobytov v kozmopolitnom prostredí na portugalských univerzitách viem, že väčšina cudzincov rozdiel medzi otvorenými a zatvorenými samohláskami nerešpektuje. Výnimkou sú azda Rumuni, v rumunčine totiž existuje napr. zatvorené a.

Fonologické pravidlá každého jazyka treba dodržiavať, no pravdou je, že neutralizácia stupňa otvorenosti-zatvorenosti samohlások nie je vo väčšine situácií prekážkou na efektívnu medziľudskú komunikáciu. (Významu sa dovtípime samozrejme vďaka kontextu.) Zatvorené samohlásky sú síce fonémy, t. j. hlásky s dištinktívnou schopnosťou, meniacou význam slova v prípade zámeny s otvorenou fonémou:

s otvoreným "o" (sám) neznamená to, čo

sou so zatvoreným "o" (ja som).

Sou eslovaca (som Slovenka) vyslovené s otvoreným "o" by nikto neinterpretoval ako eslovaca, nemalo by to ani zmysel. Vete Sou de Lisboa vyslovenej so slovenským "o" v sou a s otvorenými "o" a "a" v Lisboa by Portugalci samozrejme porozumeli, no ihneď by vás odhalili ako cudzinca (napr. Španiela, v španielčine zatvorené samohlásky nie sú).

Na perfektnú asimiláciu portugalského prízvuku, súčasťou ktorého sú práve zatvorené samohlásky, je potrebných preto určite niekoľko rokov.

Až po prvom lingvistickom kúpeli v Portugalsku som si napríklad uvedomila, že "e" sa nie vždy vyslovuje ako e, či už v jej otvorenej alebo zatvorenej variante.

Na začiatku slova (nie však pred nosovkami) sa často vyslovuje ako [i], napr. evento [iventu], takisto v skupine ea : real [rial], pred "lhe" a "nh" sa vyslovuje ako  zatvorené a, espelho [špaľu], a pred "s" na začiatku slova sa vôbec nevyslovuje: estou [što]. Darmo som si naštudovala pravidlá v učebnici, to sa človek naučí až v praxi.

Ďalším tvrdým orieškom sú nosové samohlásky a dvojhlásky. Na začiatku štúdia sme mnohí vyslovovali nosovky... cez ústnu dutinu, a nie nosovú, napr. mão ako [mau], bom ako [boM], a pod.

So spoluhláskami je to (našťastie) jednoduchšie, ich drvivá väčšina sa podobá slovenským, máme dokonca aj lh [ľ], čo nám napr. Angličania, ktorí sa učia po portugalsky, závidia. R na začiatku slova alebo po g, n, l sa dá rýchlo osvojiť, a môžeme si dokonca aj vybrať, či ho chceme vyslovovať chrčivo v hrtane (ako praví Lisabončania, pripomína to španielske j), alebo ako kmitavé [rrrr] jazykom pri zuboch.

Čo sa týka spoluhlásky l, medzi dvomi samohláskami (mala) a na konci slabiky (cal) ešte asi výraznejšie, je bližšia anglickému l (jazyk sa nesmie dotýkať tvrdého podnebia) ako nášmu tvrdému l. Anglickej zubnej spoluhláske, ktorú počujeme v this, sa trošku podobá portugalské "d" vyslovované v intervokalickej pozícii (lado).

S porozumením portugalčiny je to na začiatku takto: v škole profesorom rozumieme, môžeme takmer bez problémov aj sledovať televízne noviny, ale u starých rodičov jednej portugalskej kamarátky na vidieku nerozumieme takmer ničomu (nechcem sa nikoho dotknúť, ale prispieva k tomu možno aj ich stav chrupu), a máme dokonca aj pochybnosti o tom, či tí ľudia naozaj hovoria po portugalsky...

Na úspešné zvládnutie výslovnosti v akomkoľvek cudzom jazyku neexistuje zázračný recept - je dôležité počúvať, počúvať a  počúvať. Dobrý hudobný sluch či bilingválna výchova v detstve sú určite výhodou, ale pre všetkých platí, či už sme talentovaní alebo nie, jedno pravidlo: treba opakovať ako papagáj, alebo lepšie povedané ako malé dieťa, ktoré sa učí hovoriť napodobňovaním toho, čo okolo seba počuje. Čiže pravidelný každodenný tréning NAHLAS - neučte sa jazyky potichu (a už vôbec nie portugalčinu)!

Majme na pamäti, že reč je aktivita, pri ktorej používame sluchové a dýchacie orgány, ústa, jazyk, hrtan, nos, atď. a ako každá fyzická aktivita, ak v nej chceme dosiahnuť vysokú úroveň, si vyžaduje pravidelné cvičenie. Bez obáv a bez komplexov. A už sa nemôžeme ani vyhovárať ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi, že nemáme kde ten "exotický" jazyk počúvať...medzitým prišiel na svet internet, cestuje sa ľahšie a lacnejšie, a máme tu na Slovensku už oveľa viac cudzincov, vrátane cudzincov z lusofónneho sveta.